Dlha chvila

Ladislav Nadasi-Jege

DLHÁ CHVÍĽA Vďaka znamenitému cestovnému poriadku košicko-bohumínskej dráhy mal som potešenie čakať na horskej stanici, ináč pekne ležiacej, tri hodiny na svoj vlak. Pred stanicou som videl v podobnej situácii ešte jedného pána, ktorý práve tak ako ja, po opovržlivom odchode prednostu a staničného pomocníka, obzeral okolité vrchy a kopce a počúval s pôžitkom kvičanie prasiec na dvore výhybkárovho domca. Obidvaja sme pozreli na hodinky a potom na seba. Ešte sme neboli natoľko zunovaní, aby sme sa dali do známosti. Predbežne sme si len ustaľovali úsudok jeden o druhom. Môj druh bol stredne vysoký, počerný pán s vystávajúcimi lícnymi kosťami, s guľatým nosom, s ostrou kozou briadkou a čiernymi fúzmi. Koža nad lícnymi kosťami a na nose bola karmínovo-červená. Nohy mal trochu okrúhle a šliapal donútra. Oblečený bol v nových, svetlých letných šatách a na rukách mal krásne, jasnožlté švédske rukavice, ktoré tvorili najkrikľavejší bod jeho toalety. Musel to i sám cítiť, lebo skoro stále si obzeral tú krásu. Prechádzali sme sa na priestore pred nádražím, pričom sme sa každý raz križovali, lebo sme chodili v opačnom smere: pán hore, ja dolu. Keď sme sa už tretí a či štvrtý raz minuli, oznámi mi pán, ktorému skôr vyšla trpezlivosť ako mne, výsledok svojho doterajšieho uvažovania. — Divné, prečo tie prasce kvičia bez akejkoľvek badateľnej príčiny! — Najskôr im je tiež dlhý čas, alebo možno, že sa cvičia v kvičaní ako slečna na klavíri. I pristúpili sme obidvaja k plotu dvorca a študovali vážne duševný život týchto na miske takých milých našich spolutvorov. Ale zakrátko sme ustálili, že nemáme nijaký kľúč na rozlúštenie záhady, a preto som navrhol prechádzku do blízkej doliny, ktorou zurčal bystrý potok. Išli sme. Cestou sme si spôsobili veľké potešenie vzájomným predstavením. Dozvedel som sa, že môj druh je pán Eugen Kobyryta, obchodník so strižným tovarom z malého okresného mestečka. Cestuje za obchodmi, kým jeho pani doma predáva. Inakšie ako „pani“ svoju ženu nepomenoval. Pán Kobyryta bol človek zriedkavo temperamentný, stále šermoval rukami; i keď som ja hovoril, prisviedčal alebo odporoval posunkami, mykal plecami, poskakoval, vystieral, krčil sa a každú chvíľu, skočiac predo mňa, kráčal chrbtom, obrátene napred, aby mohol pozorovať, ako účinkuje na mňa jeho rozprávanie, čo mi nebolo vlastne milé, lebo prskal. Jeho tvár bola v stálom pohybe, ani keby mal Vítov tanec.1 Pravda, stále hovoril. Zdalo sa mi, že každá jeho myšlienka mu vyrazila rovno ústami navonok, neprechádzajúc sitom rozumu. Ledva som stačil vše hodiť do toho prúdu nejaké citoslovce. Keď sme prišli do dolinky, videli sme na druhej strane paseky kvetnatú lúčku s chodníkom naprostriedku. — Poďme na druhú stranu! — zvolal pán Kobyryta, a už i čľupol do vody dobre vyše členkov z okrúhleho zvariaka, na ktorý skočil; druhú časť potoka už prebŕdol vodou. Ja som vyzrel miesto s plytčinou, kde bolo uložených niekoľko ploských kameňov, a prešiel na druhú stranu ani po trotoári, v hrdom povedomí svojej rozvahy. Pán Kobyryta vyskakoval a rozhadzoval rukami sťa veterný mlyn. — No, vidíte, akú ja mám smolu! Vy prejdete krásne, a ja sa umáčam ako prasa, lebo som prenáhlený somár! Nemám pravdu? — Áno, — prisvedčil som mu vrele, s úprimným presvedčením. — Povedzte mi, zaslúžim ja mať vo všetkom nešťastie? Som rozhodný človek: slovo — skutok! A to je známkou znamenitých mužov. Aspoň som to mnoho ráz čítal. Myslel som si svoje o jeho táraninách. Čože, ja nie som tvojím vychovávateľom, i tak nikoho nevyliečiš z jeho chýb slovami: Lám krky! — A mám to nešťastie, mám, mám, mám, kto čo povie! Keď toto hovoril, vyskakoval pri každom slove a tĺkol si s veľkou náramnosťou päsťou do dlane. — Nerozčuľujte sa, ja vám to netajím. — Vidíte, so mnou je to tak. Hoci som i obchodník, som predsa i poctivý človek. Taký statočný človek, ako každý iný, ešte som. — Nemám príčinu to ani tajiť, ani uznať. Pán Kobyryta nepočúval, čo mu hovorím, ale húdol svoje. — Povedzte mi, pane, či je to nestatočný skutok: vziať vo vlaku dáždnik, ktorý tam nechal cestujúci, vystúpivší niekoľko staníc pred vami? Povedzte mi úprimne, ako je pán boh nad vami, pokladáte to za nepoctivosť? Iste nie. Každý človek to urobí. Pravda, len vtedy, keď je to poriadny parapeľ. Môj švagor Móric — prosím, je to vrchný radca, pane, vrchný! — má krásny dáždnik so striebornou rúčkou tiež z vlaku. Prosím vás, keď ten dáždnik nevezmem ja, vezme ho iný, ale jeho majiteľ ho nedostane naspäť ani v dvoch-troch prípadoch zo sta. Minule som cestoval do Prahy a videl s úplnou istotou, že v Kolíne vystúpivší pán s hnedými okuliarmi zabudol v kupé — jedným šuchnutím pocvičeného oka som to videl — pekný hodvábny dáždnik. Rozumie sa samo sebou, že som sa v Prahe zmiloval nad tou opustenou sirotou. Sotva som na Wilsonovom urobil zo pätnásť-dvadsať krokov, keď mi tá potvora s tými hnedými okuliarmi — a videl som ho iste, že vyšiel v Kolíne — poklepe od chrbta po pleci a vyzve ma, aby som mu vrátil parapeľ a šiel s ním na policajnú strážnicu. „Prečo, pane?“ osopil som sa naň rozhorčene. „No, pane, vy ste železničný kmín, a ja som detektív. (Ukázal mi značku na vnútri kabáta.) Vliezli ste mi do pasce.“ „Ale netárajte také hlúposti!“ odvetil som s dôrazným výsmechom. „Prenáhlili ste sa. Podívajte sa,“ našťastie som zazrel šikmo pred sebou nápis ,Dopravná kancelária‘ „ja, vidíte, nesiem dáždnik do dopravnej kancelárie, kde ho

loading