PONOSY UČITEĽA GILISZTAYA Gazda Zaosku! Verte mi, najbiednejší človek je učiteľ vôbec a nediplomovaný zvlášte. Múdri ľudia hovoria, že povolanie jedného učiteľa je vznešené, lebo vychováva ľudí, prebúdza, cvičí ich rozum, ostrí ich vtip a sošľachťuje ich srdcia. A práve učiteľ najviac nevďačnosti zkusuje, jeho každodenný chlieb je nevďačnosť a zneuctenie. Nad týmto sa už aj pohanskí učitelia sťažovali a jednohlasne sa vyslovili, že: „Koho bohovia nenávidia, toho spravia za učiteľa.“ — Pane Gilisztay, veru máte celkom pravdu. Preto aj z naších vidiekov mnohí učitelia odobrali sa od kľučky školskej, nechali kriedu, špongiu a lieskový prút, čo odznak pädagogie, a poodchádzali jeden za notáriuša, druhý za pisára, za gazdu a za buchhaltera atď. Ja im to ani nezazlievam. Lebo akože môže stav učiteľský mať úctu a vážnosť, keď každý čert do neho zabŕdne. Baby mu nadávajú, že im deti bije, že ich nechce zo školy vypustiť husy pásť, ani deti kolísať, že v škole dlho drží a že odkladá s examentom až do Jura a že začína zavčas školu v advente. Občania kričia, že učiteľ berie plat aj v tých mesiacoch, v ktorých neučí. Potom mnohé obce si vyvolia lacnejších učiteľov: murára, tesára, krajčíra, hrebenára, aj vyslúžilého obšitníka a títo sa držia za pánov diplomovaných učiteľov, ktorí sa roky pripravovali v präparandiach a patria medzi intelligenciu; potom sa nedivím, že radšej ide niektorý učiteľ za hausmajstra a za portáša do Pešti. Viete, môj drahý Gilisztay, u nás dajú páni mnoho na ten hazafisák a na maďarizovanie; viac, nežli na rozum. — Veď práve preto som si pomaďarčil meno, aby niečo znamenal u ľudí a u pánov. Otec môj pochádzal z Českej Lipy a maminka z Komotavu v Čechách; otec bol harfistom a volal sa Hlísta. Z Čiech sa vysťahoval a osadil sa v Uhrách ako tkáč a mňa dal vyučiť za učiteľa ešte pred 48 rokami. V Uhrách vtedy ešte nebolo präparandie, ako teraz. Učiteľ, keď so zemanmi pil, nepotreboval ani präparandiu. Otec ma dal ku jednému organistovi do präparandie za precechtora a kompana sa vyučiť. V prvom kurse tej privátnej präparandie som pri organe mechy ťahal, na veži zvonieval ráno, večer, na pohrabe, zvlášte proti búrkam, na čo občania mnoho dali, lebo keby bolo prišlo krupobitie, ľadovec a sbilo by chotár, mohol by sa bol organista ako direktor zvonárstva ubierať z dediny. Potom som pomáhal organistovej dieťa kolísať, drevo píliť a mladé morky na strnisko vyháňať, alebo do sklepu pre šafran a zázvor chodievať. V druhom kurse som už v škole mal robotu deti palicou biť, keď bol krik, a dávať v škole pozor, keď organista po obede spal alebo išiel do vínohradov k zemanom víno koštovať. Tretieho kursu nebolo. Keď som dostal stanicu, na rozlučnú sme sa dľa zvyku tých časov dobre opili a na druhý deň nás organistová vyhlásila za diplomovaných korheľov… a s tým diplomom som odišiel na novú stanicu. Vtedy toľko učebných predmetov nebolo, ani plánu učebného. Deti malý drevenú tabuľku s rúčkou v podobe piesta, akým baby na potoku šaty perú. Na tabuľke bol namaľovaný červený kohút s prútom v paprči, čo odznakom školskej disciplíny. Boly abeceda, Otčenáš a jedenkráťjeden vytlačené a na konci sláva atď. Vtedy nežiadali gymnastiku od detí, ako teraz; každý chlapec zemanský dobre vedel do farskej zahrady cez plot preskakovať na egreše a ríbezle pána farára; a v škole zase bolo názorné učenie: sedliacke deti za vlasy trhať a lieskovicou po žilách popod kolená česať, — chlapci sa pri tom dosť naskákali. Sošľachťovanie srdca nebolo treba, ako teraz, ani reparovanie rozumu; každý zeman bol sošľachtený a šľachtic, a mal hneď aj rozum dľa armálesov. Sedliak vtedy nemusel mať rozumu, páni zemani ho od zadku dodávali. — Už keď sa začal ten hazafišák lepšie hýbať po revolúcii, pomaďarčil si moje meno rodinné Hlísta na Giliszta a „y“ mi priložili za darmo. Ale verte mi, Zaosku, ani s tým pomaďarčením sa mi nič nepolepšilo, zostal som, čo som bol, len hlísta, ktorú cicvorovým semiačkom sekírujú. — Štvrtý kurs präparandický som začal, keď som sa oženil: žena mi drží prednášky z papulologie už aj názorne, už mi randlíkom štyri zuby vybila a tým výrokom, že sa mohla radšej za čerta vydať, ako za učiteľa — len čo sa nahladuje! — Pán Gilisztay, to ste zaiste nemúdre učinil, že ste si premenil meno vášho statočného otca z Hlísty na Gilisztu. Verte mi, že je to jalový a lacný hazafišák. Pod cudzie mená sa ukrývajú figliari a direktori špárkassoví, ktorí do Ameriky zutekali nielen s direktorstvom, ale aj s peniazmi, aby pod inou firmou mohli blahonosne účinkovať pre oklamané publikum. Naší mnohí štátnici si veru meno nepremenili, lebo toho ani zapotreby nemali, nehanbili sa za meno otcov a rodu svojho. Náš veľký štátnik a minister Wlašič má číro-čisté slovenské meno, je aj pánom nad všetkými školami a muž, ako sa patrí a nehanbí sa za meno svojho rodu; — a vysoký štátnik bývalý, minister Wekerle je tiež hrdý na svoje meno nemecké; veru mu ani na myseľ neprišlo, meno svojho otca si premeniť, — lebo to ani zapotreby nemá a každý si to v ňom aj ctí a váži; — a on je len predsa muž na svojom mieste. To robia len ľudia malicherného ducha, ktorí snáď majú za potrebu, címer predošlého svojho života premeniť. Keď ku pr. obchodník Kacenšvanc spravil výdatný bankrot, ošudil ľudí a zavrú ho, ten, keď sa vyslobodí z áreštu, ide do mesta, otvorí si ešte väčší obchod pod inším menom, ku pr. Tomori alebo Tököli a viac ani počuť nechce o tom kočiacom švance, čili chvoste, lebo mu ho odťali

i so statočnosťou. — Zaosku, veru je tak! Ani Hlístu, ani Gilisztu si žiaden neváži, nadávajú mi do moravčíkov a sekírujú ma so všetkých strán. Náš rychtár dostal z kancellárie písemko aj pokynutie, že poneváč držím s ľudovou stranou — a však z ľudu žijem, nie z pánov — by ma vypratali po examente preč, lebo nemám diplom, že kortešujem s kapláňom proti liberálom, ktorí len sami chcú mať biely chlieb. Aj rychtára huckajú, by mi celý plat nedal — že vraj nech zdochne od hladu tá moravská hlísta, ten harfista — aby mi ani vajcia, maslo a múku nedovolil vyberať na Hrehora po dedine. — Pri záverečných zkúškach, čili examente bol prítomný aj pán notáriuš okresný s akýmsi pisárom, by sa presvedčil o pokroku dietok v maďarskej reči. Deti mi daly korrektné odpovede. Inde by ma boli iste pochválil, aj Femka (spolok, ktorý chce pomaďarčiť všetkých Slovákov) by mi bola iste dala desať korún odmeny, keby nebol notáriuš všetko pokazil. Ja dľa mojej zkúsenosti a praxy som snadno a za krátky čas naučil deti v maďarskej reči prevracať; prevracalo sa len z hlavy, ako ku pr. slama — salma, doska — deska, kováč — kováč, slanina — salona, štránok — ištráng, maštal — ištáló, škola — iškola, hromada — garmada, húžva — gúžva, hrada — gerenda, plenka — pelénka, konský kupec — lókupec, oblok — ablak, pivnica — pince, tinta — ténta, šunka — šonka atď. Po examente mi notáriuš nadal do moravčíkov, že vraj učím maďarčinu so slovenskými slovami; že neviem maďarsky a že mi odoberie úrad halotti gém, t. j. obzerač mŕtvol zvaný, že i tak zle vyplňujem rubriky a potom sa on musí hanbiť za mňa v kancellárii. Že do rubriky: koľko rokov mal, napíšem vraj betekšík, do rubriky: deň smrti: belefulta magát, t.j. utopil sa, a na príčinu smrti napíšem vždy: orvoš, t. j. lekár. My to ináč po dedinách nevieme a páni sa s tým uspokoja, teda čo chce notáriuš? Najviac ma koleničil a trápil predseda školskej stolice, pán perillustris Krpcaj de eadem, z ktorého som si pri minulých voľbách jeden nevinný žart spravil, keď od občanov žiadal, aby liberálnemu kandidátovi Hladošimu večernú serenádu s illumináciou spravili. Ja som reskíroval ten žart, keď som povedal, aby rychtár vstrčil pánu perillustrisovi — t. j. naskrz osviecenému a priezračnému, lebo bol chudý — lojovú sviečku do pupka, postavil toho perillustrisa do okna tak, aby chrbátom bol do ulice obrátený, že budú mať hneď transparentný obraz. Tento žart mi trpko prišiel! — Zaiste ste spravil neforebný žart z pána Krpcaja. Keby ste to bol spravil z pána farára, to by bolo bývalo vítané u Krpcaja, aj kvinkvenium by ste bol dostal od obce. Druhý raz nerobte žarty, keď ste len felekezeti parast tanitó bez diplomu, lebo vtedy nám pod voľbami huňku ľahko vyvesia von. Viete, u nás so slobodou a právami veľmi nežartujú. Vy ešte môžete vašu reputáciu rehabilitovať, keď budete nadávať kňazom ľudákom a ľudovej strane. Vtedy sa aspoň najiete pod voľbami guľášu a napijete toho smradu alebo zkysnutého piva a to bude odmena. — No, to už nespravím, radšej idem do Moravy, kde je lepší poriadok, ako v tom sabačágu. S Bohom!